Po tridsiaty siedmy ráz sa rodisko Gioachina Rossiniho, sympatické 95-tisícové Pesaro, oblieklo do slávnostných šiat. Teda skôr symbolicky, lebo dress code na Rossini Opera Festivale je vskutku liberálne otvorený. Počas dvoch augustových týždňov sa z centra prímorskej turistiky stáva navyše Mekka fanúšikov belcanta a špeciálne vyhľadávačov raritných opusov veľkého talianskeho skladateľa. Nová štatistika o návštevnosti aktuálneho ročníka sa objaví po jeho skončení, no vzhľadom na rastúci záujem o túto opernú destináciu, pravdepodobne prevýši čísla z lanského leta. A tie hovorili o šestnástich tisíckach divákov z tridsiatich štyroch štátov sveta. Vlani tvorili cudzinci 64% publika a recenzenti pricestovali z 26 krajín.
Rossini Opera Festival 2016 – výhry i manká
V dňoch 8. až 20. augusta sa v troch lokalitách, historickom Teatro Rossini, v upravenej športovej hale Adriatic Arena a v koncertno-divadelnej sále Auditoria Pedrotti v budove miestneho konzervatória, odohrali štyri operné tituly a sedem koncertov. Hlavnými inscenáciami bola nová La donna del lago (Jazerná pani) a nový Il turco in Italia (Turek v Taliansku), ktoré dopĺňala repríza mladíckeho Ciro in Babilonia. K nim sa priraďuje od roku 2001 každoročne Il viaggio a Reims (Cesta do Remeša), parketa pre účastníkov interpretačného seminára Accademia Rossiniana. Názov dominantného koncertného podujatia Flórez 20 napovedá, že jeho ústrednou postavou bude rossiniovský tenorista číslo jeden Juan Diego Flórez, ktorý si pripomína dvadsiate výročie svojho triumfálneho debutu na Rossini Opera Festivale. Náhly záskok v postave Corradina v opere semiserii Matilde di Shabran odštartoval z večera na ráno mimoriadnu kariéru peruánskeho umelca, dodnes nedostižného špecialistu na virtuózne tenorové úlohy v Rossiniho operách. Okrem gala koncertu vytvára v aktuálnom ročníku aj postavu Giacoma V – Uberta v Jazernej panej.
Režiséri ťahali za kratší koniec
Rossini Opera Festival z hľadiska vizuálnych tvarov inscenácií v podstate kopíruje celosvetový trend presadzovania režisérskych a scénografických predstáv o dielach s prevažne (česť výnimkám) bezhlavým odmietaním časopriestorov i charakterov postáv, daných skladateľmi a libretistami. Javiskový odkaz Gioachina Rossiniho si už aj na rodnej pôde zvykol na všakovaké excesy. Za viac než štvrťstoročie pravidelných návštev festivalu mám v blahej pamäti aj inscenácie rýdzo klasické, ale aj také, kde moderné prostriedky slúžili účelu predostrieť divákovi neskreslený obraz o opusoch často vôbec, alebo len raritne hraných. K takým patria staršie inscenácie Piera Luigiho Pizziho, Huga de Anu, Lucu Ronconiho či Grahama Vicka z 90. rokov, hoci najmä dvaja ostatne menovaní neskôr svoje renomé módnymi výstrelkami práve v tituloch už raz strhujúco naštudovaných (Armida u Ronconiho, talianska verzia Mojžiša po prvej francúzskej u Vicka) naštrbili. Ale chúťky diváckej i kritickej obce sú rozmanité, takže rešpektujem, že proti gustu žiadna dišputa.
V tomto ročníku držala režisérske žezlo dvojica intendantom vyvolených Talianov, Benátčan Damiano Michieletto a Turínčan Davide Livermore.
Štyridsaťročný Michieletto patrí k najúspešnejším predstaviteľom mladšej, alebo už pomaly strednej generácie talianskych režisérov. Nie je žiadnym nováčikom na Rossini Opera Festivale (Straka zlodejka, Hodvábny rebrík, Sigismondo), kde sa mu doposiaľ celkom darilo. V tomto roku sa v spolupráci so scénografom Paolom Fantinom a kostymérom Klausom Brunsom dostal k Jazernej panej. V poradí dvadsiata deviata opera Gioachina Rossiniho patrí do skupiny tzv. neapolských a v tamojšom Teatro San Carlo mala premiéru 24. októbra 1819, teda v čase, keď mal skladateľ iba dvadsaťsedem rokov. Partitúra Jazernej panej skrýva v sebe prvky novátorstva najmä podčiarknutím romantickej a emocionálnej línie, ako aj silnou reflexiou prírody. V hudobnej štruktúre, delení charakterov a virtuozite speváckych partov so súperením dvoch vedúcich tenorov a so záverečnou sopránovou áriou (pôvodne, ako v každej „neapolskej“ opere, pre Isabellu Colbran) je to typický Rossini. Na rozdiel od tragických opier, La donna del lago (libreto Andrea Leone Tottola podľa epickej poémy škótskeho romantika Waltera Scotta) sa končí šťastne a nemá ani tradičnú predohru.
Damiano Michieletto s Paolom Fantinom sa nedržali striktne predpísaného prostredia. Prvý výjav sa odohrával v uzavretej izbe s manželskými spormi zostarnutého páru Eleny a Malcolma, stvárneného hereckými dvojníkmi. V tej chvíli ešte nebol celkom jasný režisérov zámer. Keďže prítomnosť oboch sa vinula celým príbehom – a treba povedať, že rušivo a kontraproduktívne – pointa prišla až v závere, keď sa scéna vracia do východiskového bodu. Fotografia veľkorysého kráľa Giacoma pripomína Elene, že on mal byť tým pravým.
Obrazy sa napriek jednotnému základnému pôdorysu menia dvíhaním zadných opôn, z izby sa stáva zdevastovaný, vyhorený palác a na pozadí sa objavuje močiar, zarastený vysokým rákosím. V tomto labyrinte sa darí celkom účinne rozohrávať aj bojové scény s politickými motívmi, no v závere namiesto trónnej kráľovskej sály sa divák musí uspokojiť s lustrami spustenými nad močiarnym exteriérom. Ešte šťastie, že Michielettovu v princípe polemickú a v podstate ani nie objavnú koncepciu posilňujú dramatické momenty, inšpirované strhujúcim hudobným naštudovaním a skvelými sólistami. Prosto, prima la musica…
Davide Livermoore musí byť favoritom vedenia festivalu, keď k jeho repríze babylonského Cira pribudla nová verzia komickej opery Turek v Taliansku. Po premrštenej a v konečnom dôsledku spackanej Talianke v Alžíri (2013) nenadchol ani tento režijný výklad. Livermoreho fascinuje filmové umenie. To dokázal už v prvej skladateľovej opere seria Ciro in Babilonia (Rossini ju skomponoval v dvadsiatich rokoch a bola nielen skúšobným laboratóriom v preň novom žánri, ale aj náročným vyrovnaním sa s biblickou témou a s podmienkou, že počas pôstneho obdobia ferrarskej premiéry bolo zvykom preferovať oratoriálnu pred opernou formou), kde vytvoril ilúziu akéhosi divadla v kine. V Cirovi mu jeho metóda kombinácie historizujúcich kostýmov s dynamický sa meniacimi videoprojekciami a prvkami čiernobieleho filmu z čias zrodu kinematografie, celkom dobre vyšli. Myšlienka parafrázovať v tureckom príbehu legendárny Felliniho film Osem a pol čerpala síce niečo z logickej analógie (postavy à la Marcello Mastroiani a Claudia Cardinale), no predsa len išlo o príliš radikálny posun. Navyše, javiskové dianie bolo opäť prebujnené skupinami klaunov, cirkusantov, tanečníc (namiesto cigánov), zo Zairy sa stala fúzatá Baba Turek a z Albazara transvestita. Neustále naťahovanie bielych plátien a zbytočné zahusťovanie javiska viedli k záveru, že menej by bolo viac.
Hudobne a spevácky očarujúca La donna del lago
Zatiaľ čo inscenačný tím v Jazernej panej s dejiskom a javiskovými akciami narábal voľne, partitúry sa striktne pridržiavalo hudobné naštudovanie Micheleho Mariottiho. Na čele orchestra a zboru Teatro comunale di Bologna ponúklo divákom oveľa viac, ako technicky a rytmicky presné odohranie nôt. Mariottiho precítenie romanticky a emocionálne silno nadýchnutej partitúry (z tohto hľadiska ide o dielo svojím spôsobom novátorské, považované za akéhosi prekurzora Viliama Tella), jeho architektúra veľkých plôch (napríklad prvé dejstvo stominútové má len sedem čísel) i detailov, doslova fascinovali. Michele Mariotti má dar nesmierneho inšpirovania hudobníkov, jeho taktovka je presná, schopná strhujúcich dynamických a farebných nuáns, popri samozrejmých ohnivých gradáciách. Je to skrátka rossiniovský znalec par excellence a to bez ohľadu na to, že je synom intendanta festivalu.
Nielen Mariotti a skvelo pripravený zbor (pod vedením Andreu Faidutiho), ale rovnako mimoriadne silná zostava sólistov zapisuje novú La donna del lago do análov festivalu na popredné miesto.
Zatiaľ čo najjasavejšou ozdobou obsadenia bol Juan Diego Flórez ako škótsky kráľ Giacomo V (v našom preklade Jakub V.), najsilnejším prekvapením sa stala predstaviteľka titulnej úlohy, gruzínska sopranistka Salome Jicia (Elena). A to aj napriek tomu, že jej Folleville vo vlaňajšej Ceste do Remeša (účastníčka Accademie Rossiniany) predznamenávala nádejnú budúcnosť. Salome Jicia sa zhostila náročného partu, písaného pre Isabellu Colbran, s veľkou dávkou technickej suverenity, zmyslu pre štýl, rovnako vo vláčnom legate, ako aj ozdobných prvkoch.
Jej hlas má už dnes mladodramatický náboj, podmanivú farbu a tiež typovo zodpovedala charakteru vzťahmi zmietanej dievčiny. Juan Diego Flórez sa vrátil na festivalovú pôdu v Pesare do úlohy Giacoma V, v prestrojení Uberta, po pätnástich rokoch. Znel prosto dokonale. Hlas je kovový aj mäkký, plastický vo frázach, sebaistý v extrémnych výškach, jeho výraz má poéziu (brilantná lyrická, citom nabitá ária Oh fiamma soave z 2. dejstva), ale aj drive budúceho spinto tenora.
Vyrovnaným protihráčom mu bol Američan Michael Spyres (Rodrigo), jeden z mála typických „barytenorov“, teda hlasov, pre akých bola táto rola komponovaná a na premiére stvárnená Andreom Nozzarim (Giacomom bol vtedy Giovanni David, teda dvojica stálych vedúcich tenorov v neapolských operách). Spyres vládne barytónovým fundamentom v stredoch a hĺbkach, ale s prehľadom sa dotýka aj chúlostivých výšok (aj keď sú trocha užšie) a stvárňuje réžiou podčiarknutý dramatický charakter.
Výborne si počínala aj festivalová debutantka, arménska mezzo koloratúra Varduhi Abrahamyan v nohavičkovej postave Malcolma. Krásny tmavo kovový bas vložil do partu Duglasa Chorvát Marko Mimica a príjemne znela tiež Ruth Iniesta ako Albina.
Dva debuty v Turkovi v Taliansku
V ďalšej novej inscenácii Rossiniho Pesara 2016 vystúpili dvaja debutanti. Prvou bola talianska dirigentka Speranza Scappucci, druhým v titulnej úlohe Erwin Schrott. Hudobné naštudovanie považujem skôr za priemerné, hoci taktovka v temperamentných a v gestách aktívnych ženských rukách sa snažila staviť na brisknú rytmiku partitúry a jej šťavnatú zvukovú náplň. Čo mi však u pani dirigentky chýbalo, bolo jemnejšie diferencovanie vrstiev dynamiky a citlivejšie pridávanie „gramáže“ v ohnivých gradáciách. Orchester Filarmonica Gioachino Rossini vznikol len pred troma rokmi, no tvoria ho muzikanti „oddojčení“ na talianskom belcante, ktorí už dokázali, že vedia hrať aj brilantnejšie.
Ústrednú ženskú postavu stvárnila na rossiniovskej parkete ostrieľaná mladá ruská sopranistka Oľga Peretyatko. Žiaľ, pretrvávajúce zdravotné problémy (alergia), z dôvodov ktorých zrušila účasť na gala koncerte Flórez 20, poznačili jej interpretáciu partu Fiorilly. Hoci mala snahu vyspievať perlivé koloratúry i rafinované výrazové nuansy svojej hrdinky, trocha im chýbala „koncovka“. Nenadchol ani populárny Erwin Schrott vo svojom festivalovom debute ako Selim. Jeho basbarytón má krásnu farbu, objem, priebojnosť, no pokiaľ ide o vyspievanie pohyblivých úsekov, ostal len v medziach približnosti. Skrátka, Schrott nie je rossiniovským spevákom.
Na rozdiel od Nicolu Alaima, ktorý svojho Geronia obdaril nielen ušľachtilo sfarbeným, ale aj štýlovo príkladne vedeným barytónom. Podobne zaujal Pietro Spagnoli (Prosdocimo), kovový, skôr svetlý barytón s veľkou dávkou muzikálnosti a rešpektu voči každému detailu v parte.
Veľký úspech zožal aj na samostatnom recitáli, kde ho publikum po bravúrnych rossiniovských a mozartovských áriách, či Falstaffovom monológu vyprovokovalo k trom prídavkom. Tenorový part Geronia bol v spoľahlivých rukách Reného Barberu, nádejným Albazarom bol Pietro Adaìni, Zaidou mladá Cecilia Molinari.
Návrat Cira v Babilonii s Ewou Podleś
Ďalším debutantom na festivale bol dirigent obnovenej inscenácie Cira v Babilonii Jader Bignamini. Mladý taliansky umelec sa s rossiniovským mladíckym slovníkom stotožnil priam bytostne. K dispozícii mal pravdepodobne najkvalitnejšie kolektívne telesá pre tento štýl, orchester a zbor bolonského Teatro Comunale. Vymodeloval detaily partitúry, dal im na jednej strane potrebný oratoriálny pátos, na druhej agogiku a výraz stmelil do plynulého prúdu hudby dvadsaťročného génia. V tejto opere síce Rossini použil motívy z predchádzajúcich štyroch opier, no mnoho originálnych nápadov sa zrodilo práve tu a premietlo sa do neskorších partitúr.
Vo veku po šesťdesiatke zdolávať virtuózne, v rozsahu široko rozpäté a koloratúrami vyšperkované party už hraničí so zázrakom. Poľská altistka Ewa Podleś (1952) k týmto vzácnym zjavom nesporne patrí. Ani štyri roky od prvého pesarského Cira jej kreácia nestratila punc mimoriadnej kvality. Hlas znie stále bez kazov, jeho unikátne tmavá farba, priam barytónová hlboká poloha, popri tom precízne koloratúry a isté výšky, stále zatajujú dych divákov. Ewa Podleś je strhujúca aj v secco recitatívoch, dáva im výrazovú expresívnosť. Partnerov mala iných ako pred štyrmi rokmi.
Negatívnu postavu Baldassareho stvárnil Antonino Siragusa, ktorý za šestnásťročné pôsobenie na tomto festivale prešiel zreteľným hlasovým vývojom. Pôvodne svetlý a pomerne chladný hlas nabral na objeme, farebnosti a čo je podstatné, nič nestratil na svojej hlavnej devíze, perfektných, kovovo lesklých výškach. Juhoafrickej sopranistke Pretty Yende sa darí v belcantových postavách na svetových javiskách, predsa len ako Amira pôsobila (najmä oproti obsadeniu Jessicou Pratt spred štyroch rokov) príliš étericky.
Jej hlas má príťažlivo tmavý timbre, pomerne zdatnú koloratúru a po problémoch v závere árie z 1. dejstva jej výkon mal stúpajúcu tendenciu. Pomerne nevýrazný bol basista Oleg Tsybulko ako Zambri.
Cesta do Remeša a Accademia Rossiniana
Napriek tomu, že inscenácia Cesty do Remeša v réžii Emilia Sagiho sa na javisku Teatro Rossini udomácnila v rovnakej podobe už pätnástu sezónu, stále tvorí optimálnu scénickú kulisu pre demonštráciu nových speváckych talentov, najlepších účastníkov kurzu Accademia Rossiniana. Platí pre ňu do bodky, že v jednoduchosti je krása, takže žiadne zložité aranžmány, žiadne zmenené charaktery, ale vypointované situácie, zmysluplné aranžmány. Jedna prevleková scéna na konci prvej časti, trošička decentnej erotiky, ária Corinny s harfou zo zadnej lóže a nakoniec korunovačný sprievod z hľadiska s detským predstaviteľom francúzskeho kráľa Karola desiateho. Tohtoročnému predstaveniu (pod režijným dohľadom Elisabetty Courir) dal patričný švih Gabriel Bebeselea, hlavný dirigent z rumunského Kluža. Viedol si veľmi štýlovo, Orchestra Sinfonica G. Rossini (to už je tretí orchester, zúčastnený na festivale) reagoval na jeho koncepciu pohotovo a aj briskné ansámble boli rytmicky presné.
Cesta do Remeša má sedemnásť postáv, z nich desiatka je pre prvý fach. Každý rok vzídu z účastníkov Accademie Rossiniany nepísaní víťazi, teda skupina sólistov, ktorá dostáva možnosť vystúpiť v tejto inscenácii a tento raz aj na koncertnom matiné. Riaditeľom Accademie Rossiniany je dirigent Alberto Zedda, jeden z najrešpektovanejších znalcov tvorby pesarského rodáka. Aktuálni účastníci dostali možnosť pracovať aj v majstrovskej triede Juana Diega Flóreza. O akadémiu je obrovský záujem, porota vybrala osemnástich frekventantov z 282 prihlásených zo 43 krajín a piatich kontinentov. O to väčšie prekvapenie, presnejšie sklamanie, prinieslo viacero mužských hlasov na predstavení i koncerte.
Začnem ale z pozitívnej strany. Zopár mien určite má pred sebou sľubnú budúcnosť. Na prvom mieste Španielka Marina Monzó (Contessa di Folleville), sýty, farebný, pružný, dynamicky diferencovaný a v koloratúre istý soprán. Jej lyrickejšia kolegyňa z Talianska Lucrezia Drei (Corinna) kultivovane a štýlovo zdolala ďalší náročný a ozdobný part. Ako Madama Cortese sa predstavila Larissa Alice Wissel, ktorej hlas je síce veľký a prierazný, ale aj dosť ostrý. Z dvoch tenorov vyšiel víťazne Španiel Xabier Anduaga (Belfiore), ktorý nad svojím japonským kolegom Yasuhirom Yamamotom (Conte di Libenskof) jasne víťazil v elegancii prejavu a suverenite výšok. Najväčšie sklamanie spôsobili basisti. Malý fond, obmedzený rozsah v hornej aj dolnej polohe u Taliana Gianlucu Lentiniho (Don Profondo) nedávali odpoveď na otázku, ako sa tento spevák vôbec mohol kvalifikovať v akadémii. Žiaľ, len nepatrne lepšie sa darilo Turkovi Oğulcanovi Yılmazovi (Lord Sidney), hoci ani tento basbarytonista na pesarskú pôdu vonkoncom nedozrel. Z hlbších hlasov najviac zaujal barytonista Wiliam Hernández ako Trombonok.
Slabé výkony basistov potvrdilo aj áriové matiné údajne najlepších účastníkov Accademie Rossiniany.
Gianluca Lentini úplne zlyhal ako Assur zo Semiramide, či v duete z Popolušky ako Don Magnifico. Podobne Don Basilio a Don Magnifico v podaní Oğulcana Yılmaza nezvádol obe árie ani fondom ani rozsahom. Trocha lepšie než na predstavení Cesty do Remeša sa vo výškach darilo Yasuhirovi Yamamotovi (Lindoro z Talianky v Alžíri), hoci technicky hlas ešte nie je pripravený na opernú prax. Xabier Anduaga opäť z trojice tenoristov (tretím bol Japonec Yasuke Kobori) obhájil palmu víťazstva. K dvom výborným sopranistkám, Marine Monzó a Lucrezii Drei (obe v rozdielnych áriách z Turka v Taliansku), pribudla perspektívna Sara Bañeras ako Amenaide z Tancrediho a Larissa Alice Wissel ako Semiramide len potvrdila, že jej mocný hlas potrebuje získať mäkkosť a koloratúry precíznosť. Oproti predstaveniu si polepšila mezzosopranistka Aurora Faggioli, preukazujúca ako Elena z La donna del lago a Cenerentola znalosť fines rossiniovského slohu. Vcelku slušne spieval barytonista Maharram Huseynov, no vrcholom koncertu bola finálová ária Armidy v podaní Rusky Vasilisy Berzhanskej. To už bola pravá šťavnatá, dramatickým tónom a perfektným výrazom nabitá rossiniovská prima donna s rozsahom sopránovým aj mezzosopránovým. Napokon, slávna Colbran bola jedným aj druhým. Všetkých sólistov, ktorých vystúpenia spestrilo aranžovanie príchodov a podávanie si štafety v priestore javiska Auditoria Pedrotti, na klavíri sprevádzala skvelá Anna Bigliardi.
Rossini Opera festival, Pesaro, Taliansko
37. ročník festivalu
8. – 20. august 2016
http://www.rossinioperafestival.it/?IDC=1
Článok vznikol pre online denník operaplus.cz.
