Z takmer všetkých predstavení, ktoré som mala možnosť navštíviť v rámci roku Chicagského divadla na pozvanie našich amerických kolegov z AICT, vyskočila téma netradičného obsadzovania.
Netradičný kasting. Integrované obsadzovanie. Slepý či dokonca farboslepý výber hercov . Nech to už nazveme akokoľvek, ide o obsadzovanie nejakej úlohy bez toho, aby sme prihliadali na etnicitu, farbu pleti občas dokonca aj na pohlavie. Hrdinovia a hrdinky svetovej dramatickej literatúry sa začínajú hľadajú bez rasových či etnických obmedzení. „Slepé“ obsadzovanie dorazilo už nielen do filmu či módneho priemyslu, ale aj divadla.
Festival latinsko-amerického divadla Destinos, ktorý sa koná každoročne v Chicagu môžeme preskočiť, ako priveľmi „tradičný“, keďže úlohy latinsko-amerických prisťahovalcov hrali latinsko-američania. Kastingovo oveľa zaujímavejšia bola napríklad inak konzervatívne ladená inscenácia Ibsenovej Nory v Writers Theatre, ktoré si ako hlavný cieľ svojej existencie zobralo verné pretlmočenie klasických hier dnešnému divákovi. Nie náhodou sa volá „Divadlo dramatikov“. Tvorcovia tu dávajú skutočne prioritu autorom, vážia si ich slovo, hoci samozrejme, v aktuálnej úprave. Ani ten najtradičnejší prístup k tvorbe pre pomerne konzervatívne publikum v jednej z najlepších okrajových štvrtí Chicaga v Glencoe však nevylučuje tvorivé obsadzovanie postáv. V najnovšej produkcii tu Noru napríklad hrala latinsko-americká herečka Cher Álvarez, jej priateľku afroameričanka Tiffany Renee Johnson a finančníka Krogstada príslušník indickej minority Adam Poss.
Najvýraznejším príkladom otvoreného prístupu k otázke výberu hercov je však nesporne muzikál Hamilton o jednom z otcov – zakladateľov Ameriky. Hamilton bol možno donedávna menej známy ako Jefferson či Washington možno aj preto, že jeho odborom bola menová politika, či preto, že ho zastrelili v súboji ako relatívne mladého. V každom prípade nebola je hra o takomto človeku ničím, čo by automaticky predznamenalo veľký komerčný úspech. A predsa sa autor muzikálu – Lin- Manuel Miranda dočkal jedenástich Tony Awards a k tomu ocenenie Pulitzer či Grammy. Ak pominieme malicherné čísla ukazujúce na najväčší komerčný úspech v dejinách americkéhu muzikálu, zabudneme na mesiace vypredané predstavenia či lístky šplhajúce sa minimálne cez dvesto dolárov, ide nesporne o fenomén ktorý nám ukazuje, že aj takto sa dá robiť „národné divadlo“. Je to hra o histórii Ameriky, tej rasovo rozdelenej, v ktorej bieli rozhodovali o všetkom a čierni obsluhovali, prerozprávaná tou súčasnou, farebne rôznorodou. Práve tento aspekt zdôrazňoval Miranda, nielen autor hudby ale aj libreta, ako aj prvý predstaviteľ hlavného hrdinu, ktorý je sám pôvodom Portorikánec. Svoje dielo postavil na prvkoch rôznych hudobných žánrov od džezu až po pop, najvýraznejšie však cítiť hip-hop, teda hudbu čiernych predmestí, revolty a subverzie. Tomu zodpovedajú aj predstavitelia hlavný postáv. V rôznych verziách tohto muzikálu kolujúcich po krajine vidíme rôzne kombinácie rás a pôvodov, ale takmer nikto z obsadenie nie je biely. Akýmsi krstným otcom celého projektu bol bývalý prezident Barack Obama, ktorému Miranda zaspieval celkom prvý song z vtedy ešte neexistujúceho muzikálu na súkromnom koncerte v Bielom dome.
Hamilton vyvolal priam búrku nadšenia z otvorenosti, do divadla pritiahol celkom iný typ diváka. Takýto čin sa nemohol vyhnúť ani kontroverznejším reakciám: Neprekrucuje sa takto história v konečnom dôsledku v prospech bielych otrokárov. Nerobíme z nich takto vlastne väčších „sympaťákov“ než v skutočnosti boli? Nezakrývame takto decentne rasistickú minulosť Ameriky?
Nech je to už akokoľvek, vieme si predstaviť hru o štúrovcoch, v ktorej by hrali Vietnamci?
Zuzana Uličianska
Cesta predsedníčky SC AICT na rokovanie medzinárodnej exekutívy AICT/IATC bola súčasťou plánu zahraničných mobilít združenia, ktoré z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
