Štátne divadlo Košice (činohra)

Predstavenie začína tým, že sa na scénu zľava priplazí mladý ulán – t. j. vojenský jazdec. Tento jeho pohyb rámcuje dej. Plazí sa akoby prekonával zákopy a podliezal ostnatý drôt, kryl sa pred guľkami, blížil sa do ohňa boja. Na začiatku sa týmto spôsobom akoby symbolicky približoval k jadru dramatického deja, ktorým sú konflikty v rodine Kekesfalvovcov, s ktorými sa zblíži. Na konci sa tým istým pohybom „blíži v ústrety“ prvej svetovej vojne, ktorá práve vypukla.

Zámer Činohry Štátneho divadla Košice uviesť inscenáciu Borodáč alebo Tri sestry bol udalosťou, ktorú (minimálne časť odbornej verejnosti) vnímala so zvýšeným záujmom. Osobnosť Jána Borodáča, jeho prepojenie na ŠD Košice, či meno režisérky Júlie Rázusovej, ktorá patrí medzi najvýraznejšie osobnosti našej súčasnej réžie, totiž predstavovali celkom slušný základ pre inscenáciu, o ktorej sa bude dať minimálne diskutovať. Všetko však zmenila pandémia COVID-19. Borodáč alebo Tri sestry sa tak nakoniec dočkali premiéry až 25. 1. 2021 a v online verzii (dátum „offline“ premiéry zatiaľ divadlo na svojej internetovej stránke uvádza 4. apríla).

Nemecká dráma a divadlo zaznamenali jeden zo svojich vrcholov pred dvoma dekádami na prelome storočí, keď inovatívne texty a nekonvenčné javiskové formy z nemeckého (hlavne berlínskeho) divadelného prostredia prenikali do celého sveta. Poetika angažovaného divadla vyvolávala aj na Slovensku diskusie o zmysle a podobách súčasnej drámy a divadla v umeleckom i verejnom diskurze [1]. Frontálny útok nemeckého divadla dnes už mierne ustal, ale svoju pozíciu nestráca, a to aj vďaka kontinuálnemu uvádzaniu drám jedného z kľúčových autorov súčasnej nemeckej a európskej drámy, Rolanda Schimmelpfenniga.

Sú chvíle, keď sa oplatí vziať do rúk klasika opakovane a uvažovať nad tým, čo by sa stalo, keby... I tak by sa dalo začať v rozprávaní o Jurgovej Hane, inscenácii, ktorá vznikla vďaka očareniu tvorcov textom Ivana Horvátha Bratia Jurgovci a prózou Dve ženy Petra Jurgu. Stalo sa tak pred trinástimi rokmi, keď vďaka tvorivej skupine autorov a autoriek (z nich je zatiaľ jediný verejne známy dramatik Silvester Lavrík) pod pseudonymom Hana Naglik vzniklo fiktívne pokračovanie tohto príbehu ocenené i na Novej Dráme 2007.

Nie je list ako list, nie je prezident ako prezident, nie je inscenácia ako inscenácia a diskusia ako diskusia... Činohra košického Štátneho divadla sa aj napriek problematickému priebehu skúšobného obdobia pôvodne zvoleného titulu venovaného 30. výročiu Nežnej revolúcie, ktorý sa nakoniec neinscenoval, rozhodla šťastne. Namiesto divadelnej hry Marcela Děkanovského s názvom SPIN na návrh režiséra Martina Čičváka súbor naštudoval typicky scherhauferovský text „nepravidelnej dramaturgie“ – List Gustávovi Husákovi od Václava Havla.

George Bernard Shaw, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1925) a zakladateľ modernej britskej drámy, nie je slovenskému divákovi neznámy. Ak načrieme do inscenačnej tradície uvádzania jeho hier na slovenských profesionálnych javiskách, zistíme, že k jeho najinscenovanejším drámam patrí Pygmalion (10 naštudovaní v rozmedzí rokov 1921 – 1993). Na základe tejto divadelnej hry bol vytvorený muzikál My fair lady v hlavných úlohách s Audrey Hepburn a Rexom Harrisonom, ktorý priniesol Shawovi nezameniteľné miesto medzi svetovými dramatikmi.

Človek akoby dnes obracal všetko naruby. Sebavedomo si uzurpuje moc stvoriteľa a vytvára si boha na svoj obraz tak, aby mu čo najviac vyhovoval. Buduje si vlastný systém, vo vnútri ktorého všetko funguje v najlepšom poriadku a pokoji. Až pokiaľ nepríde nejaká existenciálne vypätá skúška na hranici únosnosti. O jóbovsky krutom zrútení vlastných predstáv, strate všetkého a nájdení skutočnej viery hovorí dráma Adamove jablká. Pôvodne dánsko-nemecký film z roku 2005 dostal slovenskú divadelnú podobu o štrnásť rokov neskôr zásluhou Jána Luterána.

Je len ťažko predstaviteľné, že slovinský režisér môže natoľko poznať slovenské reálie, aby pri inscenovaní jednej zo zásadných hier európskeho romantizmu ponúkol veľmi zaujímavú paralelu s jedným z najrozporuplnejších okamihov našich dejín. Diegovi de Breovi sa to však – pravdepodobne ako čaro nechceného – podarilo, keď v Košiciach uviedol Schillerovu Máriu Stuartovú.

V divadlách niekedy nastanú situácie, keď je dramaturgická voľba titulu istým ústupkom voči „vyšším princípom“. Je bežné, že namiesto umeleckej požiadavky dá niekedy divadlo prednosť prevádzkovým argumentom, ekonomickým faktorom, diktátu pokladne. Vtedy sa spravidla siahne po populárnom autorovi, známom komediálnom kuse, volí sa hudobný žáner, obsadia sa herci, ktorých tváre zaručia návštevnosť predstavení. Podobne môžu dramaturgiu sezóny ovplyvniť významné jubileá hercov a herečiek – nezriedka sa divadlo chce pri tejto príležitosti odvďačiť svojmu zamestnancovi a „obdarovať“ ho peknou postavou „ušitou na mieru“.

V oných časoch, keď ešte slovo kaviareň nebolo pejoratívom, v košickom hoteli Schalkház vyrastala neobyčajná žena s netuctovým osudom. Za svojich – pre niekoho krátkych – štyridsaťpäť rokov života prešla dlhú cestu od bohémskej intelektuálky k mučeníčke, ktorá počas 2. svetovej vojny zachránila životy okolo stovky Židov. V košickom Dóme svätej Alžbety má sochu, v jeruzalemskej záhrade Yad Vashem vlastný strom úcty a vďaky. Podľa Katolíckej cirkvi blahoslavená, podľa štátu Izrael Spravodlivá medzi národmi. Inšpirujúci príbeh Sáry Salkházi ožil začiatkom júna 2018 v Štátnom divadle Košice.