Nezávislé profesionálne zoskupenia

Tvorivý kolektív topoľčianskeho kultúrneho centra Nástupište 1-12 pripravil svoj druhý suvenír pre divákov. Premiéra sa konala v rámci 15. ročníka medzinárodného festivalu súčasného tanca a pohybového divadla NuDanceFest v priestoroch Štúdia 12.

Inscenácia zoskupenia GAFFA bola uvedená v roku 2020 v rámci dvoch festivalov. Sprievodné texty uverejnené na webových stránkach oboch prehliadok – NuDanceFest a Drama Queer – upriamujú pozornosť na tvorbu argentínskeho spisovateľa Jorge Luisa Borgesa. Esejista, prozaik a básnik sa považuje za jedného z najvplyvnejších tvorcov 20. storočia. Borges za túto pozíciu nevďačí len nezvyčajne originálnemu štýlu prepájajúcemu postupy vecnej a krásnej literatúry, textom odkazujúcim a konfrontujúcim veľké množstvo literárnych a filozofických diel minulosti, ale aj viacerým myšlienkovým konceptom prestupujúcim všetky žánre jeho tvorby.

Snom každého, nielen mladého, človeka je vlastné bývanie. Alebo aspoň čo najjednoduchší spôsob, ako ho dosiahnuť. V hre Šváby cez príbeh jednej nehnuteľnosti a jej súčasných obyvateľov mladí divadelníci prinášajú spracovanie problému zo života, ktorý trápi nielen ich rovesníkov.

Vo svetelnej pyramíde stojí žena. Je akýmsi symbolom harmónie a pravdy. Po chvíli jej útočisko pred vonkajším svetom, ako aj pred prichádzajúcimi divákmi, začína meniť svoju formu, otvára sa a vytvorí niekoľko svetelných rovín alebo inak povedané levelov informácií, vedenia, či len obyčajnej možnosti pohybu. V týchto ohraničených rovinách virtuálneho priestoru prebieha zápas človeka z ľudu o právo mať názor, vytvárať si etické hodnoty a stáť si za vlastnými životnými prioritami. Človek je neustále nútený vyrovnávať sa s hoaxami, hejtami, nepravdami a hľadať náznaky aspoň minimálnych odkazov na skutočnosť.

Nevďačná cudzinka je divadelnou adaptáciou rovnomenného literárneho diela Ireny Brežnej. Brežná, inšpirovaná vlastnou skúsenosťou z emigrácie vo Švajčiarsku, vytvorila osobnú esejistickú spoveď v dvoch vzájomne sa prerývajúcich príbehových líniách. Opis svojich pocitov a vzťahu k hosťovskej krajine strieda s krátkymi úryvkami písanými v priamej reči, približujúcimi situácie, ktoré zažila ako tlmočníčka žiadateľov o azyl. Zuzana Uličianska, autorka dramatického textu, sa držala tejto „predpísanej“ formy a v dramatizácii tiež prepojila dve vrstvy spomienok.

Medzi túžbou a smrťou je pohybovo-hudobná performancia choreografky, režisérky a performerky Kataríny Brestovanskej. Po čom človek túži, ako sa v ňom tieto túžby vytvárajú a ako to všetko súvisí s podstatou nášho bytia sú základné otázky, ktoré si inscenátorky a inscenátori kládli pri tvorbe performancie. Odvolávajú sa pritom na psychologické teórie Irvina D. Yaloma, Abrahama Maslowa a Ericha Fromma, ale dielo vychádza primárne z ich osobných pocitov a úvah.

Hudobný skladateľ a teoretik Miro Tóth (1981) vkročil na pôdu hudobného divadla v roku 2013 video operou Zub za zub. Odvtedy skomponoval ďalších päť opusov, ktorým prisúdil druhové zaradenie „opera“ (v rôznych variáciách termínu): Zázračná masážna tyč (2013), Oko za oko (2014), Tyč (2016), Záhada tyče (2017) a Muž v skafandri (2019). Poslednú z menovaných premiéroval 8. marca 2020 v bratislavskom klube A4 – priestore súčasnej kultúry. Javiskovú púť inscenácie vzápätí prerušil lockdown, no na sklonku leta znova ožila.

V súčasnom politickom, mediálnom aj verejnom diskurze vyvoláva fenomén imigrácie a emigrácie často polemické diskusie, vie byť dobrým podnetom pre šírenie politického populizmu a aj príčinou polarizovaných názorov v spoločnosti. K problematike emigrácie a imigrácie pristúpili v inscenácii Zastavení aj tvorcovia z divadelného združenia Uhol_92 v réžii Alžbety Vrzguly.

Inscenácia Pamäť vznikla pod hlavičkou Divadla Prvý plán, no pod jej tvorbu sa podpísala iba časť tvorivého zoskupenia. Je to najmä režisérka a scénografka Daša Krištofovičová, ktorá sa vo svojej tvorbe venuje prevažne autorskému divadlu rôznorodých foriem a žánrov. Doposiaľ sa sústredila najmä na témy blízke súčasnej mladej generácii, no tentokrát otvára univerzálnejšie otázky o ľudskej identite, vzťahoch a etike.

Inscenácia divadla Antiteatro vznikla na motívy eseje Eliasa Canettiho Masa a moc (1960). V troch „predpokladoch“ uverejnených na stránke divadla tvorcovia prezentujú motivácie prvej a zakladajúcej inscenácie divadla. Prvým predpokladom je dôležitosť vytvorenia priestoru „pre samostatné a kritické myslenie nezávislé na akejkoľvek mase“ a to najmä „v čase, keď spoločenský diskurz čoraz ostrejšie rozdeľuje ľudí na tábory, ktoré v sebe obsahujú (a to treba povedať priamo) kryštály proti sebe stojacich vojenských más“. Vznik prostredia kritického myslenia je podmienený procesom sebapoznania, človek sa musí „vymedziť voči sebe samému“, „aby sa mohol poznať“. Cieľom tohto procesu sú „poznanie a mier“.