(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadelných hier a teatrologickej literatúry logo

Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.

Klub odložených žien alebo Tie roky normalizačné

Kilogram retra, päť kusov ženských postáv rôznych vekových kategórií na kúpeľnom pobyte, jedna odrhovačka a pár chytľavých hitov. Inscenácia textu Táne Kusej, ktorú uviedlo nitrianske Divadlo Andreja Bagara v rámci cyklu inscenácií Made in Slovakia, môže, samozrejme, na prvý pohľad pôsobiť ako výsledok až príliš prvoplánového receptu. Na druhej strane je možné vidieť v nej vo viacerých ohľadoch zvládnuté remeslo, napriek dĺžke trvania vyše troch hodín umnú prácu s dynamikou, ktorá dokáže udržať divákovu pozornosť, a fakt, že nie práve najsofistikovanejší humor nikdy neskĺzne do trápnosti.

Aj žánrovka je umenie

Nie tak dávno bolo zvykom, že recenzie na inscenácie podobného typu textu, akým je Cooneyho Z rúčky do rúčky, sa najmä pri nitrianskom Divadle Andreja Bagara začínali vetami o tom, že z umeleckého hľadiska nejde práve o ambiciózne veľdielo. Text sa pohybuje presne v mantineloch „dverovej komédie“ a robí to s veľmi slušnou remeselnou zručnosťou.

Mŕtvoly nám žúrky kaziť nebudú

Pri reflexii tejto inscenácie sa ako prvá ponúka otázka, či ju vnímať ako jeden celok, alebo ako dve samostatné diela, ktoré sa, samozrejme, v istých bodoch stretávajú a v iných rozchádzajú. Dovolím si tvrdiť, že oba pohľady majú zmysel. Samozrejme, ak sú inscenácie uvádzané pod spoločným názvom, nemožno tento fakt ignorovať, už len z toho dôvodu, že to musí mať dramaturgické opodstatnenie.

Futbalové derby na Lodi

Na svete pravdepodobne neexistuje populárnejší šport, než je futbal. Hra, ktorú dnes už možno považovať za svetový fenomén, spája ľudí na celom svete. Podľa štatistiky FIFA (Fédération internationale de football association), ktorá združuje vyše dvesto národných futbalových zväzov, bolo v roku 2000 na svete 265 miliónov registrovaných hráčov a hráčok tohto športu.

Ani slnko, ani dážď. Polooblačno

Jubilejná sezóna je vždy príležitosťou, aby dané divadlo ponúklo vo svojom dramaturgickom pláne inscenácie, ktoré rôznym spôsobom odkazujú aj na históriu (súboru, jednotlivých tvorcov, mesta, v ktorom sídlia a pod.). V prípade Radošinského naivného divadla ide konkrétne o dve inscenácie, ktoré na seba voľne nadväzujú.

(Ne)šťastné konce a poetika naivity

Radošinské naivné divadlo je pomerne špecifický fenomén, a to nielen vzhľadom na domáce divadelné pomery. Nebýva totiž zvykom, aby súbor, ktorý nie je súčasťou tradičného repertoárového divadla, a teda jeho zriaďovateľom nie je mesto, kraj, či štát, existoval kontinuálne štyridsaťdeväť sezón. Od roku 1963, keď Stanislav Štepka, inšpirovaný tvorbou pražského Semaforu, zakladal v Radošine ochotnícky divadelný súbor, sa zmenilo veľa (nielen) v divadelnom svete.

Lesť rozmyslu – Piaček a Beňačka, Česko(a)slovensko, Mečiar a Klaus

Hoci multimediálny priestor Stanica Žilina-Záriečie existuje ešte len od roku 2003, už teraz možno s istotou tvrdiť, že zaujal významné postavenie v živote tohto mesta. Nie je len miestom pre účinkovania predstaviteľov rôznych umeleckých druhov, ale plní funkciu centra, ktoré si vytvorilo/vytvára úzke prepojenie s miestnou komunitou.

Poďme hľadať pozitíva

Za jednu z najväčších devíz (nielen) divadelnej kritiky 21. storočia osobne považujem jej absolútnu otvorenosť. Vďakabohu, už dávno máme za sebou historické obdobia, keď recenzenti a kritici posudzovali javiskový tvar na základe presne stanovených kritérií určených inštitúciami, ktorých úlohou bolo kontrolovať „správnosť umenia“. A v tomto kontexte je úplne jedno, či hovoríme o diktáte formy (nadradzovanie vysokého umenia nad nízke, presne určený typ verša atď.) alebo obsahu (cenzúra cirkevná, nacistická či komunistická).

Kubo – svedectvo o jednej (?) generácii

V slovenskom kontexte existuje len veľmi málo takých intenzívnych prepojení medzi textom a divadlom, ako je to v prípade martinského divadla a hry Jozefa Hollého Kubo. Áno, viem. Táto veta je niekoľkonásobne omieľané klišé, ale je to fakt. A treba ho v súvislosti s tretím martinským naštudovaním tejto veselohry spomenúť, keďže režisér D. Gombár na túto tradíciu niekoľkokrát odkazuje.

Go to Top